Journalist Lucia Virostkova talked to Slavenka Drakulić about the war in Ukraine. The interview was published in the Slovak independent daily newspaper Denník N.
Part of the interview is available at this link.
Here is the whole transcript of the interview:
Slavenka Drakulić: Súdiť vojnové zločiny treba aj preto, aby sa potvrdila pravda o vojne
Chorvátska spisovateľka porovnáva zločiny v bývalej Juhoslávii, ktorým sa venovala, s tými súčasnými, ktoré pácha ruská armáda na Ukrajine.
Slavenka Drakulić je uznávaná chorvátska novinárka a spisovateľka. V knihe Ani muche by neublížili opísala osudy viac i menej známych aktérov zločinov počas vojen v bývalej Juhoslávii na základe podrobného štúdia materiálov a pojednávaní Medzinárodného súdneho tribunálu v Haagu.
V zbierke príbehov poukázala na psychológiu zmanipulovaného obyvateľstva, keď bežní ľudia, pôvodným povolaním čašníci či rybári, stratili citlivosť a dokázali vykonať aj tie najdesivejšie skutky – mučiť, znásilňovať a zabíjať svojich niekdajších rodákov či susedy – len preto, lebo patrili k inej národnosti.
„Dúfam, že to je moja posledná kniha o vojne,“ povedala spisovateľka v roku 2004. „Kto by bol vtedy uveril, že moja kniha bude opäť taká aktuálna?“ reagovala teraz pre Denník N.
Už pred vypuknutím vojny na Ukrajine upozorňovali bezpečnostné zložky viacerých štátov na prejavy ruskej propagandy. Vy pripomínate, že práve zneužitie médií politikmi viedlo aj k vojne v bývalej Juhoslávii. V čom – okrem nových technológií – bola podľa vás podobná a v čom sa líšila vtedajšia kampaň od súčasnej propagandy Ruska?
Ide o rovnaký postup, princípy aj ciele. Líši sa iba kontext v krajinách, kde sa propaganda využíva. Základnou snahou propagandy je vytvoriť rozdiel medzi nami a nimi. Keď si pomenujeme, kto sú „oni“, zostáva len vytvoriť z nich nepriateľov, dehumanizovať ich. To je príprava na vojnu, keď už vojak nevníma, že zabíja ľudí, či už bojujúcich, alebo civilistov, musí byť nastavený tak, že zabíja nebytosti.
Videla som, ako propaganda fungovala v bývalej Juhoslávii. Napokon, v každej bývalej komunistickej krajine sme mali „oficiálnu históriu,“ ktorú kontrolovala komunistická strana. Čím menej ľudí pozná pravdu a fakty, tým ľahšie sa nimi manipuluje. Najexplozívnejšia zmes vojnovej propagandy sa namieša z historických poloprávd s pridaním zopár národných mýtov, predsudkov, lží a prísľubov. Samozrejme, ľahšie to ide totalitnému režimu než v demokracii. Podstata propagandy je však rovnaká a veľmi dobre použiteľná aj na Západe. Pamätáte si Donalda Trumpa vo Fox News?
Napísali ste, že svet venuje Ukrajine podstatne viac pozornosti než pred rokmi vojnám na Balkáne. Vnímate, že sa medzinárodné spoločenstvo nejako poučilo z vtedajších chýb? Očakávate ešte, že výrazne zasiahne, nie až po drastickom náraste obetí medzi civilistami?
Žiaľ, z histórie sa neučíme, alebo aspoň nie dosť. Historická paralela s vojnami v bývalej Juhoslávii je možná len do istého bodu. Hoci je Putinova stratégia podobná tej, ktorú použil Slobodan Miloševič, na rozdiel od Srbska je Rusko vojenskou veľmocou, zvlášť nebezpečnou pre svoj arzenál jadrových zbraní. Európska únia vojnám v Juhoslávii v deväťdesiatych rokoch nevenovala veľkú pozornosť, lebo tie vojny neohrozovali nikoho okrem bojujúcich strán. Naopak, táto vojna už teraz mení rozloženie síl a každodenné životy ľudí. Politici ju musia brať vážne. Že by to však viedlo až k priamemu zapojeniu, napríklad štátov NATO? O tom veľmi pochybujem.
Písali ste o aktéroch masových zločinov na Balkáne, ktorí boli vydaní na Medzinárodný tribunál v Haagu. Ako vnímate aktuálne snahy zdokumentovať vojnové zločiny na Ukrajine?
Som rada, že zločiny ruských vojsk na Ukrajine, ako napríklad v Buči, už dnes vyšetruje Medzinárodný trestný súd. Popredný medzinárodný právnik Philippe Sands sa angažuje pri vytvorení špeciálneho tribunálu pre zločiny agresie. Dosiahnuť, aby sa vojnoví zločinci skutočne postavili pred súd, by bolo kľúčové najmenej z dvoch dôvodov: aby sa jednoznačne potvrdili fakty a vykonala spravodlivosť. Haagsky tribunál napokon súdil len 200 zločincov z tisícov podozrivých. Nebolo fyzicky možné, aby procesu čelili všetci. Tribunál však dosiahol niečo veľmi dôležité pre našu budúcnosť: vďaka preverovaniu všetkých detailov počas pojednávaní sa potvrdila pravda o udalostiach, ku ktorým došlo. Vezmime si len taký masaker 8000 mužov a chlapcov v Srebrenici z roku 1995. Keby sme nechali definovanie pravdy na Srbsku, nebolo by žiadneho masakra. Až v roku 2010 srbský parlament pod tlakom vydal vyhlásenie a ospravedlnil sa za Srebrenicu. A podobné príklady boli na všetkých bojujúcich stranách. Pravda je dôležitá pre budúce generácie, podobne ako odkaz, že vojnové zločiny musia byť potrestané a že nikdy na to nie je neskoro, v rovnakom duchu ako v Norimbergu. Len s tým rozdielom, že iba Nemecko vyvinulo enormné úsilie, aby sa vyrovnalo so svojou minulosťou. O žiadnej inej spoločnosti to neplatí.
Vy sama zdôrazňujete rozdiel medzi kolektívnou zodpovednosťou a kolektívnou vinou, keďže vinu môže určiť len súd v prípade každého jednotlivca. Ako je to v štátoch bývalej Juhoslávie – uznali na úrovni celej spoločnosti po rokoch svoju zodpovednosť? Čo k tomu spoločnosť potrebuje, čo by potrebovalo napríklad Rusko?
Desať, pätnásť rokov dozadu, keď Európa ešte nezabudla na vojny v Juhoslávii, sa veľa hovorilo o procese národného zmierenia. Európania ten proces aj finančne a logisticky podporovali. Malo to byť na štýl procesu z Južnej Afriky: vinník sa prizná, obete mu odpustia, všetko pod dohľadom verejnosti. Ale to sa u nás neosvedčilo, ukázalo sa, že potrebujeme iný prístup – zjednodušene povedané, že na to potrebujeme inštitúcie. Vojny sa začali smerom zhora nadol a bolo by logické, keby sa rovnakým smerom začal aj proces zmierenia. Veď bežní ľudia začali hneď komunikovať, stretávať sa, obchodovať. Neboli si však istí, či je „politicky korektné“ začínať si s nepriateľmi, hoci to už neboli nepriatelia. Preto je také zásadné, aby tento proces podporovali predovšetkým politickí lídri, a nielen vo vyhláseniach a symbolicky, ale aj cez vzdelávacie programy. A práve k tomu u nás napokon nedošlo; knihy dejepisu sú v Srbsku aj Chorvátsku rovnako ako pred tridsiatimi rokmi pod vplyvom nacionalizmu. V Rusku by stačilo, keby si vzali príklad z Nemecka. Nie je to ľahká cesta v nedemokratickej krajine, ale aj tam raz príde nová generácia politikov a azda prinesie nový spôsob myslenia.
Ako vnímate úvahy o zrýchlenej kandidatúre Ukrajiny smerom k členstvu v Európskej únii? Predpokladáte, že ide skôr o symboliku počas vojny než o reálnu šancu skrátiť náročný prístupový proces, ktorým si museli prejsť aj štáty na Balkáne? Kandidatúru po oficiálnej prihláške potvrdili v EÚ napríklad Chorvátsku po takmer roku a pol, Srbsku po vyše dvoch a Turecku po dvanástich rokoch.
Ťažko teraz čokoľvek predpovedať. Uvediem len malý príklad. Ešte pred pár rokmi boli utečenci (hoci v tomto prípade neeurópski) jednou z kľúčových, dokonca rozhodujúcich politických tém vo voľbách v každom štáte EÚ. A dnes vidíme, že milióny Ukrajincov sú prijímaní s otvorenou náručou. Nikdy sme si nemysleli, že budeme mať v Európe opäť vojnu s Ruskom v pozícii agresora, ani nehovoriac o hrozbe použitia jadrových zbraní. EÚ sa zatiaľ zdá jednotná ako málokedy predtým a aj NATO pôsobí, akoby ožilo. Ukrajina si práve počas vojny konečne buduje národnú identitu, presný opak toho, čo chcelo dosiahnuť Rusko. Doteraz sme nikdy nevideli nejaké urýchlenie prístupových rokovaní, ale zdá sa, že aj to sa môže zmeniť. Jedna vec je istá – táto vojna mení naše životy tu a teraz, hospodársky, ekologicky a možno aj politicky – posunom kontinentu viac doprava. Európa sa bude viac ozbrojovať, už len to je dosť hrozné, viac predpovedí podľa mňa ani netreba.
Slavenka Drakulić (1949) je uznávaná chorvátska novinárka a esejistka. V slovenčine a češtine jej vyšli knihy ako Ani muche by neublížili, Teória smútku Milevy Einsteinovej, Obžalovaná či Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa. Námetom mnohých jej kníh sú vojny v bývalej Juhoslávii.